Pred rokmi som čítal Spenglera. Roky som videl, ako sa jeho predpovede pomaly napĺňajú na Novom Zélande pred mojimi očami vždy, keď som čítal noviny, či dokonca som išiel na prechádzku so psom po ulici a videl rozbité sklo blyšťať sa na chodníku, svedectvo hlúpych bastardov a ich nekontrolovateľnej agresivity, ktorí nemyslia na nič a nikoho okrem svojho okamžitého sebauspokojenia. ( A čo si môže človek myslieť o týchto ctihodných občanoch, ktorí ani len nedokážu na seba zobrať zodpovednosť a unúvať sa upratať svoje črepy na svojich vlastných cestách a chodníkoch, mysliac si, že to nie je ich vec ?) Rozoznávam myriady ciest takých, ako boli spomenuté vyššie, ktoré hláskujú slová: sociálny a kultúrny úpadok. Niečo z toho, čo som napísal vyššie sa môže zdať triviálne či ako „brucha bôľ“ ako hovorievame na Novom Zélande, ale všetko v istej miere reflektuje Nový Zéland ako mikrokozmos západnej civilizácie v jej cyklických problémoch ako ich predpovedal Spengler. No napriek všetkému pesimizmu, tu je stále nádej, tam kde je iskra môže jedného dňa vzplanúť očisťujúci oheň. To najmenej čo môžeme urobiť je vypočuť radu Evolu a „jazdiť na tigrovi“. Proste sa mi nepáči čo vidím sa diať, a nemienim ostať ticho. Neverím vo vzdávanie sa z akéhokoľvek dôvodu, takisto ako neverím, že bastardi, ktorí posielajú našu civilizáciu ku dnu by mali k tomu byť ponechaní bez toho, aby ich niekto bral na zodpovednosť. Keďže nie som dobrý maliar, hudobník, básnik, organizátor či rečník, môže aspoň naškriabať svoje myšlienky a pokúsiť sa ich „vypustiť von“ pre kohokoľvek, kto by mohol mať záujem ich čítať, či už sú prijímané alebo odmietané, užitočné či neužitočné. Sú časťou toho kým som a vždy budú.
Kerry Bolton - Prečo píšeme
