V roku 1973, krátko pred svojou smrťou, francúzsky prezident Georges Pompidou priznal, že otvoril stavidlá emigrácie na žiadosť niekoľkých veľkých obchodníkov ako napríklad Francis Bouvgues, ktorý dychtil po poslušnej a lacnej pracovnej sile bez triedneho vedomia a akejkoľvek bez tradície sociálneho boja. Tento čin mal spôsobiť spodný tlak na mzdy francúzskych robotníkov, osláviť ich nadšenie protestovať, ako aj rozbiť jednotu odborového hnutia.
„Veľkí šéfovia,“ povedal, „chcú stále viac.“. Štyridsať rokov neskôr sa stále nič nezmenilo. V čase, keď si žiadna politická strana nedovolí žiadať ďalšiu akceleráciu tempa emigrácie, len veľkí zamestnávatelia sa o to zjavne snažia – jednoducho preto, pretože je to v ich záujme. Jediný rozdiel je ten, že ovplyvnené ekonomické sektory sú dnes početnejšie, idúce za industriálny sektor, hotelový a sektor služieb – teraz do nich spadajú aj niekedy „chránené“ profesie ako sú inžinieri a programátori. Francúzsko, ako vieme, počnúc 19. storočím masívne siahlo po zahraničných emigrantoch. Populácia emigrantov tvorila už r.1876 800 000 ľudí, roku 1911 to bolo 1.2 milióna. Francúzski priemysel bol hlavným lákadlom emigrantov z Talianska a Belgicka, neskôr z Poľska, Španielska a Portugalska. „Táto emigrácia, neskúsená a nezdružená v odboroch, dovoľovala zamestnávateľom unikať zvyšujúcim sa požiadavkám na dodržiavanie pracovného zákona.“ (François-Laurent Balssa, « Un choixsalarial pour les grandes entreprises » Le Spectacle du monde, október 2010)
V r.1924, pri iniciatíve v Rade pre baníctvo a veľkých farmárov zo severovýchodného Francúzska uzrela svetlo sveta „Société générale d’immigration“ – všeobecná agentúra pre emigráciu. Otvorila zamestnávateľské kancelárie v Európe, ktoré fungovali ako sacie čerpadlá. Roku 1931 bolo vo Francúzsku 2.7 milióna cudzincov – 6.6% celkovej populácie. V tom čase Francúzsko vykazovalo najvyššiu úroveň emigrácie vo svete ( 515 osôb na 100 000 obyvateľov ). „Toto bola šikovná cesta pre množstvo veľkých zamestnávateľov ako tlačiť dole mzdy. Od tých čias kapitalizmus vstúpil do súťaže pracovnej sily siahnutím po rezervných armádach zarábajúcich.“.
Po spúšti druhej svetovej vojny začali emigranti prichádzať viac a viac Alžírska a neskôr z Maroka. Nákladiaky objednané veľkými spoločnosťami ( najmä v automobilovom a stavebnom priemysle ) prichádzali po stovkách aby na regrutovali nových emigrantov na mieste. Od r. 1962 do r. 1974 prišli do Francúzska takmer 2 milióny ďalších emigrantov, z toho 550 000 najatých Národnou emigračnou službou, štátnou agentúrou kontrolovanou veľkoobchodníkmi. Odvtedy vlna neustále rástla. François-Laurent Balssa poznamenáva, že keď sa v jednom sektore objaví nedostatok pracovnej sily, si zamestnávateľ musí vybrať medzi zvýšením miezd alebo musí siahnuť po zahraničnej práci. Zvyčajne Národná rada francúzskych zamestnávateľov preferovala druhú možnosť, v čom od r. 1998 pokračuje aj jej následnícka organizácia Hnutie podnikov (MEDEF). To rozhodnutie, ktoré prinieslo krátkodobé výhody spomalilo rozvoj produkčnej techniky a industriálnu inováciu. V tom samom období, ako vidieť na príklade Japonska, odmietnutie zahraničnej emigrácie a uprednostňovanie domácej pracovnej sily umožnilo Japonsku dosiahnuť svoju technologickú revolúciu, prekonávajúc väčšinu svojich európskych súperov.
