„Prebiehajúci finančný krach demonštruje ako ťažké je narušiť tenké podhubie utopických sľubov, ktoré podmieňujú naše činy. Ako stručne vyjadril Alain Badiou: „Bežný občan musí „pochopiť“, že je nemožné vytvoriť nedostatok sociálnej bezpečnosti, ale je nevyhnutné napchať nespočetné miliardy do finančných dier bánk ? Musíme smutne prijať to, že nikto si už nevie ďalej predstaviť, že je možné znárodniť továreň posadnutú súťaživosťou, továreň zamestnávajúcu tisíce robotníkov, ale je očividné tak urobiť v prípade banky ožobráčenej špekuláciou ?“ Človek by si mal zovšeobecniť tento výrok: aj keď vždy rozpoznáme urgentnosť problémov, keď sme bojovali s AIDS, hladom, nedostatkom pitnej vody, globálnym otepľovaním a tak ďalej, vždy sme mali čas reflektovať, odložiť rozhodnutia ( spomenúť si ako hlavný záver posledného stretnutia svetových lídrov na Bali, vítaný ako úspech bol ten, že sa o dva roky stretnú zas, aby pokračovali v ich rozhovoroch...). Ale s finančným kolapsom, potreba konať bola bezpodmienečná; čiastky nepredstaviteľného rozsahu museli byť nájdené okamžite. Zachraňovať ohrozené druhy, zachraňovať planétu od globálneho otepľovania, zachraňovať pacientov AIDS a tých, ktorí umierajú kvôli nedostatku financií na drahú liečbu, zachraňovať hladujúce deti... všetko toto môže chvíľu počkať. Pokrik „zachráňte banky !“ je v kontraste s tým bezpodmienečná nutnosť, na ktorú je treba odpovedať okamžitou akciu. Panika bola taká absolútna, že medzinárodná ne-partizánska jednota bola okamžite ukotvená, všetky spory medzi svetovými vodcami boli momentálne zabudnuté kvôli odvráteniu katastrofy. Ale čo nami toľko ospevovaný „bi-partizánsky“ prístup skutočne dosiahol bolo to, že dokonca aj demokratické procedúry boli de facto suspendované: nebol čas začínať serióznu debatu, ale tí, ktorí oponoval plánu v americkom kongrese rýchlo zapadli to majority. Bush, McCain a Obama sa všetci rýchlo dohodli, vysvetľujúc zmäteným kongresmanom, že na diskusiu proste nebol čas – boli sme v stave pohotovosti a sa proste museli robiť rýchlo... A taktiež nezabudnime na to, že úžasne enormné sumy peňazí neboli minuté na nejaký jasný „skutočný“ či konkrétny problém, ale v podstate na obnovu dôvery v trhy, teda jednoducho na zmenu ľudského presvedčenia ! Potrebujeme nejaký ďalší dôkaz, že kapitál je podstatou našich životov, podstatou, ktorej nutnosti sú o mnoho absolútnejšie než tie najnaliehavejšie požiadavky našej sociálnej a prirodzenej reality?“
Slavoj Žižek
